„Prídi ko mne. Naučím ťa inšie pesničky, takie naše. Žmurkla na starkú a obe sa na seba usmiali.
Zvolila som si spoločnosť starých ľudí, namiesto behania po vonku so sestrami, bratrancom a sesternicou. Svet ktorý bol konfrontovaný vonkajším moderným. Odchádzajúci v spomienkach a piesňach posledných svedkov drevených čias.
Zastali sme pred dverami. Srdce mi búšilo od nedočkavosti. Aká ku mne bude? Čo ma chce naučiť? Zvedavosť ma hnala dopredu. Vonku náš už vítala jej postihnutá dcéra Hanka.
„Prišla si moja, prišla?“
Hanka vždy stávala na ceste medzi kolóniou a domom jej sestry, tetky Milky Vilhanovej. Obzerala ako chodia ľudia na majetky či z nich. Ako sa šinú vojenské autá s ruskými vojakmi na letisko, nás hrajúce sa deti, či húsky kráčajúce po ceste ktorých puch sa mi v spomienkach vybavuje dodnes .Belavé pierka, ktoré sme po nich zbierali , a ktoré zostávali popri obrubníkoch. Jemné, ľahučké som mala najradšej. Boli ako vánok, stačí zavrieť oči a prejst si pierkom po tvári a v mysli nastane nádherný pokoj.
A zrazu sa opäť vraciam späť do detstva. Hanka má ruky zopäté za chrbtom a usmieva sa. Trochu ťažkopádne rozpráva ale ja jej rozumiem. Bola to dospelá žena s dušou dieťaťa, ktorá by nikomu neublížila. Na krátko ostrihané tmavé vlasy a štrbavý, ale úprimný úsmev.
Prvý bytík kolónie v ktorom bývali s jej mamou je hneď pri ceste. Vstup je z boku. Časť tejto najstaršej zachovalej budovy v obci, časti ktorú miestny volali Pustatina padla za obeť pri stavaní asfaltovej cesty, ktorá ide dlhou ulicou od cintorína až po spodnú časť Dugačekovo.
Keď sme išli na cintorín po pravej strane sme obchádzali okolo maličkého pozemku so záhradou s dvoma domčekmi. Tam býval Jaro Kašša, otcov bývalý spolužiak zo základnej školy. Potom bola zákruta smerom dole k cintorínu a jedna cestička viedla smerom k zadnej bráne na Majetkoch. Cez tú bránu chodila do práce aj naša starká a mnohé iné staré mamy či mamy. Niektoré na pešo, iné na bicykli. So šatkou na hlave a úsmevom na tvárach. Všetci išli okolo starinkinho domu a okolo Kaššovcov.
Zabudla som dodať, že na tomto mieste, konča dediny stál dlhý starší dom s humnom, ktorý patril Kučerovcom.Tetu Kučerovú som už spomínala. To je tá pani čo chodila zvoniť na zvonicu keď niekto zomrel. Zhrbená staršia žena v čiernom polokroji so šatkou na hlave. Pred jej domom rástol veľký gaštan. Vídala som ju na slnkom zaliatom priedomí čipernú, zvláštnu postavu ktorá vo mne vzbudzovala obdiv a úctu. V tom čase jedna z najstarších obyvateľov, ktorú som poznala.
Po pravej strane cesty bol husacinec v ktorom sme sa v lete hrávali, trhali si trstatinu a robila z nej prstienky tak, že sme si ich zaplietali. Pohybovať sa v mokradiach bez gumákov bol skutočne adrenalín, nakoľko miestami boli veľmi hlbké čí sme si však ako deti príliš netrápili. „Pozri takto sa to robí“ povedala sestra. Vezmeš tri trsy a ako keď starkej zapletáme vlasy. Vieš taký korbáčik?“
„Ahaáá, už viem. Ahaa Aďa z toho sa dá urobiť aj čelenka! „zvolala som. Náramne sa nám to hodilo kedže sme sa radi hrávali v starkinej záhrade aj na indiánov.
„No poďte už na cintorín, nenechávajme starkú samú.“ Zakričala na nás sestra Maja.
Starká už bola na cintoríne a naberala vodu na zaliatie kvetov na hrobe starkého, ktorého prezývali ľudia Murda. Zvuk kovovej pumpy pomocou ktorej sa dostávala z hlbín zeme voda a tá vytekajúc v pravidelnách intervaloch padala na dno „bľachovej“ krhly bolo počuť až do Koristekovcov. Tí bývali naproti husacincu. A to bol už koniec dediny. Konča dediny ako zvykla vravieť ona, ktorá sa tešila z každej našej návštevy a ktorej slzy pri našom odchode dodnes nezabudnem. Bývali sme 200 km od seba a chvíle strávené u nej boli vzácne ako čistá horská spieš. Na epitaf ktorý bol vyrytý a pozlátený písmom na starkého náhrobnom kameni nikdy nezabudnem. Text vytváral otec, jeho brat Dušan a sestra Darinka so starkou v kuchyni. V tej bolesti sa opreli o text z pôvodnej podpolianskej piesne Ej horou, horou.
„Horičkou horou, poď ocko domov,
a ja by išiou keby som mohou.
Volá ťa volá, manželka, synovia a dcéra tvoja.“
Ako dieťaťu sa vo mne tieto slová hlboko vryly hlboko do duše. Predstavovala som si Žihľavu a miestne lesy. Ako je starký v tmavej hore sám a ako ho čakajú doma no on neprichádza. Hlbko ma to zasiahlo.
Pôvodné znenie pesničky je: Ej, horou, horou poď Janík domov,
ja by som išiou, keby som mohou.Ale nemôžem, hlávka ma bolí,
dorúbali ma v očovskom poli.
Po ľavej strane cintorína boli rozľahké polia na ktorých v lete chodili na žatvu kombajny a keď sa vracali do garáží šinula sa s vduchom teplá vôňa zrelej pšenice. Po pravej strane boli kríky ktoré lemovali cestu smerom na letisko a za kríkmi lúka na ktorej si každé leto rozkladali svoje šiatre rusi. Tak im hovorila starinká. Veľké vojenské stany. Koexistencia s vojakmi bola dobrá, aspoň si nevybavujem žiadne negatívne skúsenosti až na tú kedy sa starká hnevala že pijú vodu na cintoríne.
„Na cinteri sa nesmie!.“ vravievala.
Prečo?“ kývala som hlavou nechápavo.
„Pretože tá voda tečie popod mrtvych.Ani z cintera sa nesmie nič vziať. A potom si riadne umyte doma ruky! Ni že dačo chytíte.“
Spomenula som si na vosk, ktorý som na Žihľave pri návšteve hrobov mojich predkov zbierala z pomníkov a robila som si z nich panáčikov vo vrecku zimnej bundy.Ruky skrehnuté od zimy som tak zamestnala kreatívnou činnosťou, ktorá mi od jakživ išla najlepšie.
Bola som ticho no v duchu som si vravela, že už to robiť nebudem a zároveň mi to bolo ľúto.
„Keď to patrí im tak by som asi nemala hmmm… „ nastolilo mi zrkadlo. Učila kritickému mysleniu ako sa dnes moderne povie. Bola vzorom a autoritou.
A veru v mnohých situáciách ma vychovávala a vedela o mojom vnútri oveľa viac než moji rodičia. Sestra Aďa rada spomína, že mala na mňa aj prútik keď som neposlúchala. Azda som si myslela, že keď som najmladšia tak si môžem dovolovať robiť sestrám zle. Štípať ich , hrýzť či brať im veci.
„Tak poď dnukaj, poď už ťa čaká … povedala Hanka.
Premýšľam. Mám azda strach prekročiť po rokoch jej prah? I keď len v spomienkach?
Návraty do krajiny detstva odkrývajú moju pravú podstatu.
Človek vtedy pochopí v hĺbke srdca, kým je a že ten svoj koreň proste miluje. Pochopí, že ani roky nič nezmenia. Ani to, že tí ľudia tu už nie sú, pretože kúsok z nich je kdesi hlboko Vás. Oživovať spomienky je krásne no i bolestivé zároveň. Ale je to niečo o čom v som v hĺbke srdca presvedčená, že stojí za uchovanie.
Tak poďte so mnou ďaľej k tete Hrončekovej.