21. 8. 1985
V 80 tych rokoch chodili v lete na letisko v Boľkovciach osade z Oremovho lazu / Lešť / ruské vojská. Nakoľko nikto v našej rodine nemal v tej dobe fotooaparát, ktorý bol skôr vzácnosťou ako samozrejmosťou , sa žiadna fotografia z týchto čias žiaľ nezachovala. Obraz ako idú vojská, šinúce sa tichou dedinou, vojenské autá rad radom za sebou si nosím len v sebe.
Koľko hluku narobili v inak tak tichej odľahlej dedinke cez ktorú sa nedá prejsť nikam inam možno tak cez pole do neďaľekej Slatinky / okr. Lučenec /.
Stojím pri starkinej železnej zelenej bráne, konča dediny a sledujem ako idú. Neviem čo tí chlapci prežívajú tak ďaľeko od svojho domova no už ako dieťa viem, že napriek tomu, že sa jedná len o výcvik niektorí sa domov už nevrátia. Osud? Neviem. Na letisko chodia cvičiť zoskok padákom. Milujem keď výjde na letnú horúcu oblohu čmeliak a vypustí krepový papier aby sa zistil smer vetra. Obyčajný papier, krep ako ho voláme. Letí si vo vetre voľne ako vták smerom k zemi a ja utekám popri Vilhanovcoch hore smerom ku Slatinke kde padá dolu. Hanka Hrončeková sestra tety Vilhanovej už stojí na ceste a usmieva sa na mňa. Pre vysokú kukuricu ho niekedy nenájdem ale keď je už pole prázdne a ja ten zvláštny papier na konci ktorého je kúsok tenkého drôtika chytím do rúk, cítím sa bohatá a ten úžasný pocit si neviem v sebe na starkin dvor. Utekám po poli a v ruke mám trofej.
Pole vonia oračinou a zbytkami kukurice, pripomína mi to siláž ktorú robia v neďaľekých maštaliach na majetkoch. Zavriem oči a cítim tú vôňu. Na družstve pracuje aj naša starká, a aj Dušankina starká Sujová. Pracoval tam aj náš starký Pavol Kamenský prezývaný Murda, ktorého som poznala veľmi málo pretože už nežije.
Dušanka a Dušan sú moji bratranec a sesternica. Leto tu býva parné horúce s málom vody. Keď ideme starkej pomáhať do záhrady vykopávať krumple musíme vstávať veľmi skoro ráno.
„Pretože na tej sparave sa nedá robiť.“ hovorí starká.
Vojaci sa chodia osviežovať na cintorín. Starinká sa hnevá keď si ručnou pumpou na obecnom cintoríne naberajú vodu a pijú ju.
♥
Starká a prečo sa hneváš keď vojaci pijú tú vodu. “ čudujem sa jej hnevu.
Lebo rušia kľud mrtvych a robia gauzu.“ odvetila.
„Aha, a čo je to gauza?“pýtam sa.
„Krik, hluk a čo ty nevieš, dievka?!“ karhá ma.
„Nie neviem.“ Cítim sa trápne, že neviem čo je gauza, ale od dnes už budem vedieť.
Som smutná keď ma starká zahriakne no po chvíli ma to prejde.
„Starká, a tá voda čo tečie popod mrtvych, tá sa nesmie piť?
„Ni, to je len na polievanie moja.“ odvetila.
„Hmm, škoda, že neviem po rusky. Mali by sme im to povedať, čo povieš starká?
♥
Je večer, stmieva sa a my kráčame z cintorína domov. Po ceste smerom ku stredu dediny už tetky zaháňajú z husacinca husy.
Jaro Kaššo čo má od narodenia jednu nohu kratšiu ako druhú ide domov z krčmy. „Dobrý večer tetka.“ pozdraví a krivká smerom k svojmu domu. Veľa o ňom neviem, žije sám a je to ockov bývalý spolužiak zo základnej školy. Na nohe má takú zvláštnu topánku, vyzerá to ako kopyto. Je mi ho ľúto no zároveň sa bojím.
„Starká to bol čert?“ ukrývam sa za ňu a držím jej pevne ruku.
„Ale čože, Nociar sused čo ty nevieš?“smeje sa.
♥
Husí sa bojím pretože ma jedna raz tak naháňala, že odvtedy mám pred nimi rešpekt.
Aj z čertov mám strach no ten Nociar je len sused. Ale mi odľahlo.
Popri chodníku nachádzam biele pierka. Keď už nemôžem chytiť takú hus, poteší ma aspoň dotyk jej belavého pierka. No takého čerta ani vidieť ani počuť. Vraj ja som občas taký malý čert. Starká ma na mňa aj malú trsteničku z prútia keď robím sestrám zle občas ňou aj dostanem. Keď chcem vidieť čerta mám sa vraj pozrieť do zrkadla.
♥
„Starká, sľubujem, že ja už gauzu nikdy robiť nebudem.“ prisahám.
„Nikdaj, no praaavda?! Smeje sa.
„Dobre moja, choj už spať. Rano skoro vstávame.“
„Dobrú noc, ľúbim ťa starká.“
—
*Všetky ostatné autorské texty budú postupne vznikať.
Texty budú postupne spracované ale nebudú zverejnené verejne.
Jana Torzewská Kamenská