„Vstávaj hore dievka.“
Budí ma nástojčivo starká.
Nechce sa mi, no nikdy si nedovolím protirečiť. Mám rešpekt voči nej a voči jej starobe.
Nadýchané biele periny s tenkým modrým pásikom sú na vrchu studené ale pod nimi je krásne teplúčko.
Tak dlho mi trvalo ich zohriať, perie sa vždy dostáva pri spaní dole a mne zostane iba kúsoček látky ktorým sa prikryjem a teraz mám vstať?
Sestry ešte spia. Je chladné ráno, vonku je rosa, kohút už spieva svoju pieseň.
„A prasiatka už dostali nažrať?“
„Pušiky? Pravda už drelej. Veď ja som už dávno hore.“
„A ty o ktorej vstávaš? pýtam sa prekvapene.
„No rano o pol piatej keď ty ešte spíš.“
„Tak skoro? A musíš?“ vypytujem sa.
„Misím veru misím. Kto by vypustil sliepočky vonkaj a pušiky nakŕmil keď sa lačnie, na?
Nepočuješ akú gauzu robia ráno? Ako kvičia od hladu?“
„Zase tá gauza.“ hútam si v hlave … To slovo si musím zapamätať. Asi je to pre starkú dôležitý výraz.
„A kam ideme?“
„No predsa do obchodu.“ odvetila.
V ruke drží zelenú látkovú tašku. Vlasy stiahnuté v cope zakryje šatkou.
„Ešte si daj sveder lebo je chladno.“
Slová, nárečie ktoré starká používa je zvláštne. Také v Nitre veru nepočujem. Všetko čo rozpráva a ako to rozpráva je mi vzácne, rada ju počúvam a tak sa ich učím aj význam aj dialekt. Používa veľa archaizmov. To sú také repliky ktoré z nášho slovenského jazyka pomaly miznú, pretože sa prestávajú používať. A je to škoda.
Starká sa nikdy nemaľuje a nefarbí si vlasy.
Je pokorná, skromná a úprimná vo svojej podstate. Učím sa od nej mnoho, ako dieťa si to však ešte neuvedomujem.
Vie ktorá bylinka je na čo dobrá, dokáže uvariť výborné kyslé polievky a napiecť tie najlepšie buchty s lekvárom na svete, vie ma vypočuť aj poradiť mi.V jej objatí sa cítim bezpečne a krásne.
Ako sa to spieva v tej piesni?
Do jej láskavých dlaní,
do tých dvoch bielych holubíc,
vkĺzli húfy našich prianí,
tam kvitnú ruže z detských líc …
Keď ide do obchodu alebo do mesta či na cintorín dáva si šatku na hlavu. Až neskôr sa dozvedám že je to nielen na ochranu hlavy, vlasov, ale i namiesto čepca. Šatku si uväzuje vždy keď ide medzi ľudí. Má ich v rôznych farbách hlavne kašmírové, tenké i hrubšie zimné. V kasni ako nazýva skriňu má i mnoho čiernych šatiek, pretože starká je vdova.
Kabelku má iba jednu, čiernu. V nej má odloženú modlitebnú knižku, látkovy kapesník a tuhie cukríky, od kašľa ako ona vraví. Na nohách nosí čierne kapce. Na módu si nepotrpí, podľa nej sú to taľafatky.
Na sebe nosí oblečenú väčšinou šatovku, lenže tú si dala teraz dole pretože vraj „Ideme medzi ľudí.“
V kroji ju vidím len na starých čierno bielych fotkách, no na moje otázky prečo to tak je a kde sú tie kroje ešte v tejto chvíli nie je správny čas.
Ako máš tie vlasy, učes sa už aj!
Káže mi upratať si výbuch na hlave ktorý mám. Starkej veľmi záleží na našich dhých vlasoch a účes je pre ňu veľmi dôležitý.
Vlasy sú podľa nej „bohatstvom dievky“.
Ja mám husté vlasy. Moja sestra Maja zdedila gény po ocinovi má ich svetlé a riedke. Aj oči má po nich po Kamenských, modré. “ To nie je fér. hnevám sa.
Ja som na mamininu fajtu aj keď podlesníky mi chutia bez masti rovnako ako starkému Kamenskému. Aj lícne kosti mám po ňom. Ach, ťažký povzdych, tak aspoň niečo.