Mesiac: november 2021
Prezývky alebo prímenia
Náš ocko Pavol Kamenský celý svoj profesný život zasvätil práci so študentmi na tom istom pracovisku a to na Strednej priemyselnej škole potravinárskej v Nitre neskôr premenovej na Spojená škola.
Už ako malá som vedela, že má špecifickú záľubu v dávaní milých prezývok svojim žiakom. Prezývky ktoré žiakom dával nikoho neurážali a mnohým doslova prischli dodnes.
Posledné roky som pobadala aj u seba túto vlastnosť ibaže ja sa pri prezývkach, tvorím rýmovačky. A tak je napríklad Matúš Patúš, Samino Bambino, Viki Kiki, Miuša duša a mnoho iných samozrejme zo zreteľom na dušu dieťaťa. Moje prezývky vznikajú náhodne ako mi na jazyk prídu alebo ako to cítim. Väčšinou sú milé a vždy sa detí spýtam či ich tak môžem občas nazývať. Bez ich súhlasu si to nedovolím.
Na Podpoľaní bolo a je mnoho rodov s rovnakým priezviskom. A tak môžete nájsť množstvo Nociarovcov, Kamenskovcov, Miadokovcov, Sujovcov, Hrončekovcov, Krnáčovcov a iných. Aj preto vznikali prezývky, miestne nazývané prímenia aby sa vedeli odlíšiť. Ich vznik súvisel s osobnosťou a črtami nositeľa, miestom bydliska alebo vychádzal z nejakej životnej udalosti ktorá bola zapamätania hodná.
Na mojich potulkách Podpoľaním som sa veľa ráz stretla s menovcami Kamenskými hlavne z Hriňovej a okolia. Po 5 minútach rozhovoru už ani hlava nevedela kde má telo, a kto je otcovho brata koňa pes.
Rozhovor sme vždy zakončili smiechom, pálenkou a vetou „Ešte 5 minút a sme rodina.“
Po týchto príhodách vo mne čoraz viac driemala myšlienka zistiť z kadiaľ a z čoho pochádza prezývka Murda ako prezývali do Kamenských na Žihľave / do starkého / a Dominovci čo zas bola starkina rodina. Naša starká mala to štastie, že i po vydaji zostala sama sebou kedže sa narodila Kamenská aj vydala Kamenská. Samozrejme, že dnes sa dá rozhodnúť či si rodné priezvisko žena pri vydaji nechá alebo nie, ale v čase kedy sa vydávala starká / starejší im bol richtár na Detvianskej Hute Ľudovít Kubiš / to nebývalo zvykom.
Po dlhých rokoch pátrania a dovedania sa ľudí v mojej rodine a známych či neznámych som sa dozvedela nasledovné:
Prímenie Murda vzniklo dávnejšie a bolo prebraté od rodiny privydatej ženy. „Niekto v tom rode bol človek ktorý za veľa mudroval a tak vzniklo Murda, ale je to taká skomolenina z toho mudrovania.“
Informátor tetka Róza Kaličiaková, sestra starkého ktorá býva v Hriňovej /
Prímenie Domin, do Dominov / Domiň ako uvádza K.A. Medvecký vo svojej monografii Detva / prišlo do rodiny Kamenských takisto od privydatej ženy. „V jej rode miseu byť niekto kto bou príliš dominantný. „
Ako som sa dozvedela mal to byť nejaký gazda čo si nedal ako sa vraví na Podpoľaní „rozkäzovať.“
Informátor – rodina Kamenská z Lučenca, Opatovej
Tak už viem prečo som taká tvrdohlavá.
Je skutočne nádherné nielen vedieť tieto veci ale najkrajšia je ako sa hovorí tá cesta k informáciám. Ako postupne prechádzajú roky všetky moje vedomosti o mojich predkoch naberajú krajšie a krajšie farby. Som nesmierne hrdá a štastná, že som sa na túto strastiplnú cestu sama vybrala a neľutujem ani jednu minútu na nej strávenú.
Starký Emil
Náš starký / mamičkin otec / Emil Slobodník pochádzal z Podkoníc. Zo starkou Emíliou rodenou Slamkovou sa presťahovali do Krupiny kde žili a s láskou pracovali až kým sa nám nepominuli. Starký pracoval v kamenárskej dielni a jeho rukami prešlo veľa náhrobných kameňov. Žili na kopaniciach v časti Stará hora, na samote pod horou. Tu vychovali aj svoje tri dcéry: Vierku, Mariku a Aničku. Neskôr postavili v Krupine rodinný dom na na starobu sa vrátil opäť tam kam ho srdce volalo, na lazy.
Starký kedže pochádzal z rodu kde sa z generácie na generáciu odovzdávalo remeslo debnárstva, ovčiarstva ale i garbiarstva choval na lazoch ovce. Ako som sa dozvedela v čase keď ich mal najviac ich bolo 55.
Vyrábal oštiepky, žinčicu, a iné pochúťky hodné jeho remesla vrátane črpákov a ovčiarskeho riadu. Ovčie kože takzvanú barančinu chodil predávať na ďaľšie spracovanie až do Zvolenskej Slatiny a pamätám si ako som nie raz išla s ním. Dodnes viem v ktorom dome sme sa vždy zastavili. Pamätám si charakteristickú vôňu jeho oblečenia, zmiešanú s ovčínom, mliekom a potom. Človeku ktorý nezažil by sa zaiste táto vôňa bridila ale nám ktorým sa zamiesila až pod povrch kože a do srdca je v dnešnej dobe vzácna a pripomína nám to staré dávne čo sa pomaly a isto stráca v čase. Aj náš starý otec Emil mal svoju prezývku ako som sa toto leto dozvedela od Milanka Jakuša, ktorého som spoznala počas túry na Žliebky / Krupina /. Milan mi povedal, že starký mal prezývku Ježiš. Isto Vás mnohých napadne, že je to rúhanie a kto mu už len mohol takú prezývku dať. Niektoré prezývky vznikajú v živote z rôznych situácií. Hlavne takými, ktoré sú spojené s emóciami a teda sú aj lepšie zapamätateľné. Starký mal vraj deň pred svadbou a kedže bol útlej postavy prišiel do dielne pred chlapov a povedal: „Chlapi zajtra sa žením a Ježiš aký som chudý.“
Chlapi vybuchli od smiechu a od vtedy bol vraj starký Ježiš. Ešte aj keď si šiel po výplatné vrecko mal na ňom napísané ceruzkou Ježiš. Kopaničiari mali prezývky azda vždy. V Krupine nebolo až tak veľa menovcov, preto ma fascinuje, že i napriek tomu tieto prezývky vznikali. Je pekné ak niekto niekomu dá prezývku nad ktorou sa dotyčný pousmeje a stotožní sa s ňou. Ak však niekto dá prezývku preto aby si z niekoho robil posmech nie je to pekné ani správne.
A napriek tomu sa to deje.