Mesiac: august 2022

Starká maličká z Pliešoviec
Do Pliešoviec som sa vybrala popoludní z Krupiny od rodičov s mojou tetou Annou Riskovou / rod. Slobodníkovou /. Je zaujímavé, že väčšina ľudí čaká veľké drahé auto s bratislavskou značkou a ja chodím na Fiate Panda 🙂 s Nitrianskou poznávacou značkou.
Akoby osud, náhoda ma zaviedol na toto miesto. V tejto obci napriek blízkosti Krupiny som nikdy nebola. Nepozerala som google mapy, nemám navigáciu, nepýtala som sa ľudí po ceste. Srdce ma zaviedlo presne pred dom Slávky Homolovej, ktorá mi so svojou tetou Slávkou Debnárovou rozpovedala krojovaný príbeh „Maličkej starkej.“ Privítali nás otvoreným srdcom na krásnom dvore pôvodného gazdovského domu s veľkou drevenou bránou nad ktorou bol napísaný rok 1923. Na dome boli hniezda lastovičiek, napočítali sme ich takmer 40. Dom na ktorom sú lastovičie hniezda je šťastný dom, aspoň tak to viem už od detstva. V tom dome bývala sesternica z 2 kolena Slávkinej prastarej mami, starká Palova Matejovie.
Pre mňa tieto návštevy sú veľmi osobnou výpoveďou o živote a osudoch rodín ktoré ma prijali pod svoju strechu. Nie je to len o vonkajšej kráse krojov ktorú spracúvam do šperkov či iných doplnkov, zaujíma ma hĺbka. Kto tie kroje tvoril, aký bol, ako žil, aký „baťôžtek“ starostí i radostí so sebou niesol. Veľa napovie ako o svojich starých rodičoch hovoria vnúčatá, pravnúčatá .. miestami som mala pocit akoby starká maličká so svojou sesternicou stáli na dvore a usmievali sa ako pekne o nich rozprávajú … v tom momente všetky lastovičky preleteli ponad dvor a nik si nevšimol ako mi prešiel po tele mráz a vyhrkli slzy.
„Starká maličká sa narodili 8.9.1918 a boli jedináčik.Žili v Kučalahu to je laz ..časť Pliešoviec potom dom predali a išli do Pliešoviec k dcére..ovdoveli ako mladučká.Muž spadol z čerešne a mal otvorenú zlomeninu nohy a dostal otravu krvy, zostali sama s 2 dcérami. Na tej fotke sú „Starká maličká“ s mužom, dcérami, mamou a starkou. Starká maličká je tam čo drží 2 dcéry za rúčky .. moju starkú Zuzanu Debnarovú a dcéru Annu.“
Ďakujem Slávke Homolovej a jej tete za všetku úprimnosť a čas ktorý mi venovali vďaka nim vznikla kolekcia Pliešovce a kúpou týchto výrobkov podporujete zachovanie tradičných hodnôt, či propagáciu regiónu.
♥♥♥

U Jakušovcov na Švábe pri Krupine
Hosť do domu, Boh do domu. Na lazoch to platilo dvojnásobne. Pocestného tu vždy pohostili, uctili si ho, ako sa patrí. Mnohé chalupy na lazoch už osireli. Kúpili ich chalupári. Ale v tých, v ktorých sa dymí po celý rok, dodnes žijú pohostinní ľudia.
Prestavte si miesto bez elektriny, vody, bez signálu neďaľeko Krupiny, na Švábe. Po vodu sa chodí cez lúku ku studničke do hory. Na plecia si položíte drevené „váhy“ na ktorých oboch koncoch trčia kovové háky na vedrá alebo bandasky. Kryštáľovo čistá voda v studničke je liekom na všetko.
Pasúci sa dobytok 🐮mi sprvu naháňal strach. Odvykla som. Život v meste človeka zmení, ale som rada, že opäť sa dostávam do tohto lazníckeho sveta i keď len na malú chvíľu.
Dom ktorý rozpráva 174 ročný príbeh štyroch generácií a ktorý dodnes nezmenil majiteľa. Stále rovnako srdeční ako pred rokom ma prijali pod svojou strechou. Zdenka Slováková a jej brat Milan Jakuš. Stále rovnako milí a ľudsky krásni. Toto je presne to ľudové čo som nachádzala u mojich starkých na strednom Slovensku a čo mi tak chýba v dnešnom svete. Človečina tu cítiť z každého kúta. Keby sa dala pestovať zasiala by som ju všade. Svet by bol oveľa krajší. 🙏🏡♥️
Toto sú ešte ľudia o ktorých spieval Karol Duchoň –
PS: Chalúpku Jakušovcov v októbri uvidíte aj v relácii Na chalupe
Zdenka Slováková , moja teta Anna Risková, ja a Milanko Jakuš
Pred chatou so Zdenkou a jej manželom Jančim,bratom Milankom
a mojou tetou Annou Riskovou z Krupiny.

Hodnota času
U starkej Rozálii Kamenskej som milovala tikanie kukučkových hodín v kuchyni. To ticho do ktorého sa ozýva šepot času. Čas plynie rovnako a je jedno či ho meriate hodinkami značky ROLEX alebo nástennými hodinami za pár Eur z Jysku, či nádhernými ručne maľovanými hodinami s prekrásnym Vajnorským ornamentom od Malúfka zo Slovenska. Najdôležitejšie je s kým a ako ten čas človek trávi. Hovorí sa, že čas sú peniaze. Keby sme boli všetci takí že by sme všetko merali peniazmi, tak by toľko peňazí nemal aby zaplatil hodiny trávené nad ručne vyšívanými nádherami aké mám možnosť vidieť a držať v rukách v tieto dni, a vlastne všetkom ručne robenom.
Čas ktorí mi venujú ľudia , tie domy, dvory v ktorých mi otvorili svoje srdcia sa peniazmi merať nedá. Hodiny tam ubiehajú veľmi rýchlo a človeku sa ani nechce odísť do reality všedných dní na dolniaky. Pretože pokoj, ktorý načerpám z týchto návštev a človečina majú nezaplatiteľnú hodnotu. Už len fakt, že na moju návštevu bola zapožičaná mužská košela zo Bzovíka ukazuje hĺbku ľudskosti ktorú si za peniaze nik nekúpi.