Autor Jana Kamenská

V marci 2023 som bola oslovená kultúrnou komisiou a pani starostkou obce Hontianske Nemce JUDr. Matejovou na spracovanie ich ľudových motívov na jedinečné keramické a smaltované hrnčeky, ktoré by mali exkluzívne v predaji na kultúrno-spoločenskom podujatí „Nemčianska sobota“ dňa 12. augusta 2023. Nasledovalo dohodnuté osobné stretnutie s predstaviteľmi obce, s pani starostkou, ukážka krojov a ľudových výšiviek a spoločný výber motívov na spracovanie. Našou spoločnou úlohou bolo vybrať motívy ktoré by dôstojne reprezentovali obec tak aby s hrdosťou mohli povedať, že sa jedná o Nemčiansky motív. Z množstva výšiviek sme vybrali 2 vzory, jednofarebný bordový motív z tkanej zástery a plnofarebný kvetovaný motív. Oba typické pre obec a región Hont. Tieto dva ľudové motívy som graficky spracovala a obci zaslala vzorky na schválenie. Farebné varianty sa dali upraviť, do svetlejšej a tmavšej varianty. Nakoniec si obec po zvážení vybrala všetky ponúkané varianty. Výsledné výrobky sa po odobrení vyrobili a dodali zabalené cez kuriérsku spoločnosť SPS v stanovenom termíne. Verím, že i táto na prvý pohľad drobnosť posilnila povedomie , identitu obce, vzťah k nej či už obyvateľov, rodákov či návštevníkov tejto krásnej akcie a prispela k jej rekordnej návštevnosti.

Touto cestou vyslovujem vedeniu obce osobné poďakovanie za dôveru, ktorá mi bola vložená a za možnosť podielať sa na zachovaní a rozširovaní miestneho kultúrneho dedičstva modernou formou.

Na svojich potulkách Podpoľaním si občas posedím v tichu opustených osád a samôt .Krásna drevená civilizácia dožíva už len ako triešočka zabodnutá v našom národnom povedomí. Už sám výber miesta prezrádza ľudský um a cit pre krajinu. Predovšetkým utešená poloha, tvárou k slnku, akosi sviatočne povznesená nad malichernosti dolín až je človeku milo na duši. Chalúpky stúlené do seba, kúsoček neba v studničke. A ticho … Len starým bukom občas zachrapčia preschnuté konáre. Drevená báseň chalúp. Niektoré strmo odolávajú času, iné sa čoraz pokornejšie skláňajú k zemi, do ktorej sa navracajú. Inde už len mŕtve lono kamennej podmurovky civie do ľahostajnej oblohy. Sem tam sa ešte niektorá povýši záplatou novej okenice, či chodníkom vykoseným v žihľave. Všetko ostatné, čoho sa nedotýka ľudská ruka, spustnuté pomaly tonie pod zelenou hladinou buriny, kriakov. Akoby sa hora po špičkách tichučko vracala tam, odkiaľ ju kedysi vytlačili robotné ruky. My prichádzame cudzí, z iného sveta. A predsa akosi domov. Zo zelenej tíšiny vystupujú obrazy prešlého času. Z kamenistej zeme človek, chlebík i pieseň. Nebadane vstupujem do seba a spociťujem, čoho mi dolu v meste prebýva a čoho sa mi nedostáva. Blízko je tých pár vecí života, rukou dočiahneš od kolísky k hrobu. Tu už drevo nespieva. Tieseň sa chytá srdca. Aj tak sa prihovárajú slovenské vrchy.

„Prídi ko mne. Naučím ťa inšie pesničky, takie naše. Žmurkla na starkú a obe sa na seba usmiali.

Zvolila som si spoločnosť starých ľudí, namiesto behania po vonku so sestrami, bratrancom a sesternicou. Svet ktorý bol konfrontovaný vonkajším moderným. Odchádzajúci v spomienkach a piesňach  posledných svedkov drevených čias.

Zastali sme pred dverami. Srdce mi búšilo od nedočkavosti. Aká ku mne bude? Čo ma chce naučiť? Zvedavosť ma hnala dopredu. Vonku náš už vítala jej postihnutá dcéra Hanka.

„Prišla si moja, prišla?“

Hanka vždy stávala na ceste medzi kolóniou a domom jej sestry, tetky Milky Vilhanovej. Obzerala ako chodia ľudia na majetky či z nich. Ako sa šinú vojenské autá s ruskými vojakmi na letisko, nás hrajúce sa deti, či húsky kráčajúce po ceste ktorých puch sa mi v spomienkach vybavuje dodnes .Belavé pierka, ktoré sme po nich zbierali , a ktoré zostávali popri obrubníkoch. Jemné, ľahučké som mala najradšej. Boli ako vánok, stačí zavrieť oči a prejst si pierkom po tvári a v mysli nastane nádherný pokoj.

A zrazu sa opäť vraciam späť do detstva. Hanka má ruky zopäté za chrbtom a usmieva sa. Trochu ťažkopádne rozpráva ale ja jej rozumiem. Bola to dospelá žena s dušou dieťaťa, ktorá by nikomu neublížila. Na krátko ostrihané tmavé vlasy a štrbavý, ale úprimný úsmev.

Prvý bytík kolónie v ktorom bývali s jej mamou je hneď pri ceste. Vstup je z boku. Časť tejto najstaršej zachovalej budovy v obci, časti ktorú miestny volali Pustatina padla za obeť pri stavaní asfaltovej cesty, ktorá ide dlhou ulicou od cintorína až po spodnú časť Dugačekovo.

Keď sme išli na cintorín po pravej strane sme obchádzali okolo maličkého pozemku so záhradou s dvoma domčekmi. Tam býval Jaro Kašša, otcov bývalý spolužiak zo základnej školy. Potom bola zákruta smerom dole k cintorínu a jedna cestička viedla smerom k zadnej bráne na Majetkoch. Cez tú bránu chodila do práce aj naša starká a mnohé iné staré mamy či mamy. Niektoré na pešo, iné na bicykli. So šatkou na hlave a úsmevom na tvárach. Všetci išli okolo starinkinho domu a okolo Kaššovcov.

Zabudla som dodať, že na tomto mieste, konča dediny stál dlhý starší dom s humnom, ktorý patril Kučerovcom.Tetu Kučerovú som už spomínala. To je tá pani čo chodila zvoniť na zvonicu keď niekto zomrel. Zhrbená staršia žena v čiernom polokroji so šatkou na hlave. Pred jej domom rástol veľký gaštan. Vídala som ju na slnkom zaliatom priedomí čipernú, zvláštnu postavu ktorá vo mne vzbudzovala obdiv a úctu. V tom čase jedna z najstarších obyvateľov, ktorú som poznala.

Po pravej strane cesty bol husacinec v ktorom sme sa v lete hrávali, trhali si trstatinu a robila z nej prstienky tak, že sme si ich zaplietali. Pohybovať sa v mokradiach bez gumákov bol skutočne adrenalín, nakoľko miestami boli veľmi hlbké čí sme si však ako deti príliš netrápili. „Pozri takto sa to robí“ povedala sestra. Vezmeš tri trsy a ako keď starkej zapletáme vlasy. Vieš taký korbáčik?“

„Ahaáá, už viem. Ahaa Aďa z toho sa dá urobiť aj čelenka! „zvolala som. Náramne sa nám to hodilo kedže sme sa radi hrávali v starkinej záhrade aj na indiánov.

„No poďte už na cintorín, nenechávajme starkú samú.“ Zakričala na nás sestra Maja.

Starká už bola na cintoríne a naberala vodu na zaliatie kvetov na hrobe starkého, ktorého prezývali ľudia Murda. Zvuk kovovej pumpy pomocou ktorej sa dostávala z hlbín zeme voda a tá vytekajúc v pravidelnách intervaloch padala na dno „bľachovej“ krhly bolo počuť až do Koristekovcov. Tí bývali naproti husacincu. A to bol už koniec dediny. Konča dediny ako zvykla vravieť ona, ktorá sa tešila z každej našej návštevy a ktorej slzy pri našom odchode dodnes nezabudnem. Bývali sme 200 km od seba a chvíle strávené u nej boli vzácne ako čistá horská spieš. Na epitaf ktorý bol vyrytý a pozlátený písmom na starkého náhrobnom kameni  nikdy nezabudnem. Text vytváral otec, jeho brat Dušan a sestra Darinka so starkou v kuchyni. V tej bolesti sa opreli o text z pôvodnej podpolianskej piesne Ej horou, horou.

„Horičkou horou, poď ocko domov,

a ja by išiou keby som mohou.

Volá ťa volá, manželka, synovia a dcéra tvoja.“

Ako dieťaťu sa vo mne tieto slová hlboko vryly hlboko do duše. Predstavovala som si Žihľavu a miestne lesy. Ako je starký v tmavej hore sám a ako ho čakajú doma no on neprichádza. Hlbko ma to zasiahlo.

Pôvodné znenie pesničky je: Ej, horou, horou poď Janík domov,
ja by som išiou, keby som mohou.Ale nemôžem, hlávka ma bolí,
dorúbali ma v očovskom poli.

Po ľavej strane cintorína boli rozľahké polia na ktorých v lete chodili na žatvu kombajny a keď sa vracali do garáží šinula sa s vduchom teplá vôňa zrelej pšenice. Po pravej strane boli kríky ktoré lemovali cestu smerom na letisko a za kríkmi lúka na ktorej si každé leto rozkladali svoje šiatre rusi. Tak im hovorila starinká. Veľké vojenské stany. Koexistencia s vojakmi bola dobrá, aspoň si nevybavujem žiadne negatívne skúsenosti až na tú kedy sa starká hnevala že pijú vodu na cintoríne.

„Na cinteri sa nesmie!.“ vravievala.

Prečo?“ kývala som hlavou nechápavo.

„Pretože tá voda tečie popod mrtvych.Ani z cintera sa nesmie nič vziať. A potom si riadne umyte doma ruky! Ni že dačo chytíte.“

Spomenula som si na vosk, ktorý som na Žihľave pri návšteve hrobov mojich predkov zbierala z pomníkov a robila som si z nich panáčikov vo vrecku zimnej bundy.Ruky skrehnuté od zimy som tak zamestnala kreatívnou činnosťou, ktorá mi od jakživ išla najlepšie.

Bola som ticho no v duchu som si vravela, že už to robiť nebudem a zároveň mi to bolo ľúto.

„Keď to patrí im tak by som asi nemala hmmm… „ nastolilo mi zrkadlo. Učila kritickému mysleniu ako sa dnes moderne povie. Bola vzorom a autoritou.

A veru v mnohých situáciách ma vychovávala a vedela o mojom vnútri oveľa viac než moji rodičia. Sestra Aďa rada spomína, že mala na mňa aj prútik keď som neposlúchala. Azda som si myslela, že keď som najmladšia tak si môžem dovolovať robiť sestrám zle. Štípať ich , hrýzť či brať im veci.

„Tak poď dnukaj, poď už ťa čaká … povedala Hanka. 

Premýšľam. Mám azda strach prekročiť po rokoch jej prah? I keď len v spomienkach?

Návraty do krajiny detstva odkrývajú moju pravú podstatu.

Človek vtedy pochopí v hĺbke srdca, kým je a že ten svoj koreň proste miluje. Pochopí, že ani roky nič nezmenia. Ani to, že tí ľudia tu už nie sú, pretože kúsok z nich je kdesi hlboko Vás. Oživovať spomienky je krásne no i bolestivé zároveň. Ale je to niečo o čom v som v hĺbke srdca presvedčená, že stojí za uchovanie.

Tak poďte so mnou ďaľej k tete Hrončekovej. 

Ako vznikajú šperky inšpirované slovenskou tradíciou

Výšivka krivou ihlou  sa zhotovuje podľa predkresleného vzoru na textile napnutom na drevenom ráme. Výšivka sa tvorí retiazkovým stehom krivou ihlou, motívy sú plné, vyrezávané alebo podkladané tylom. Počas celého 20. storočia dochádza postupne k zmenám vo výbere farieb a materiálu, zvlášť v jeho druhej polovici. Okrem ľudového odevu sa výšivka krivou ihlou uplatňuje na bytovom textile. Výšivky touto technikou nájdete azda v každej rodine na Podpoľaní ale i smerom na Novohrad či Hont, kam migrovali odšťahovalci a prinášali so sebou aj zvyky a tradície vrátane tejto unikátnej ručnej práce vyžadujúcej obrovskú dávku trpezlivosti. Neskôr som zistila, že i ja som sa pri tejto kolekcii musela obrniť veľkou trpezlivosťou, čo sa dozviete v texte nižšie.

V našej rodine sa zachoval vankúšik vyšívaný detvianskou výšivkou krivou ihlou v pestrofarebných farbách. Tento unikátny kus rodinnej histórie mi bol predlohou a inšpiráciou pre vznik kolekcie folk šperkov Vďačnosť. V tom čase som sa cítila veľmi osamotená kedže bola prvá vlna korony a ja som sa nemohla stretnúť so svojou rodinou strednom Slovensku.

Kolekciu Vďačnosť obsahujúcu minimalistické folk náušnice, prsteň a náramok som navrhla spracovaním ústredného motívu z rodinnej výšivky kde dominantným prvkom sú vyšívané tulipány a srdiečka.

Avšak cesta k týmto šperkom nebola taká jednoduchá ako by sa na prvý pohľad zdala.

Jednotlivé motívy som ručne prekreslila ceruzkou na papier a následne štylizovala a pretvárarala do podoby v akej by boli nositeľné ako šperky. Následne sa graficky prekresľovali ešte raz a to v počítači do tzv. vektorov a z toho sa napokon vyrezávali z dreva. Ich veľkosť aj tvar sa k tomu musel prispôsobovať bižutérnym kamienkom, ktoré vo svojej tvorbe používam , kedže kamienky veľkosti na mieru k dispozícii zatiaľ nemám.

Zdá sa to na prvý pohľad jednoduché ale chce to roky skúseností a práce. Stretla som sa totiž s technologickým problémom a tým je hrúbka materiálu s ktorým vo svojej tvorbe pracujem, drevom. Hlavne pri motívoch tulipánov a srdiečok ktorých jednotlivé časti majú filigránový, jemný charakter. Po 10 rokoch mojej práce a skúseností s tvorbou a výrobou drevených šperkov už viem, že jednotlivé časti ktoré sa pri výrobe vyrezávajú musia mať určitú dostatočnú veľkosť, hrúbku aby sa drevená časť nezlomila.  Napriek týmto vedomostiam  som sa pri tejto kolekcii nevyhla niekoľkým nezdarom a nepodarkom ktoré skončili doslova v koši. Lámalo sa to, vzorky boli nepoužiteľné.Grafika jednotlivých motívov sa musela niekoľko krát prerábať v počítači čo celý proces  cesty od inšpirácie až po prototyp predlžovala.

Bola som frustrovaná, smutná no nevzdávala som sa. Akoby som aj mohla, veď som nejaká tá „Detvianska nátura“ vravela som si v duchu. Moja cesta tým neskončila kedže aj motivácia kolekciu dokončiť bola veľká, ale i inšpirácia k tvorbe. Samotná inšpirácia mi pomáhala psychicky toto náročné koronové obdobie vzládnuť, dodávala mi silu, vieru a energiu. V srdci som cítila napriek nezdarom vďačnosť za túto skúsenosť.

Boli to moje prvé šperky s takto jemnými detailmi z dreva.

Prvé minimalistické šperky.

Keď sa vytvoril prototyp prvých naušníc,  šperky som nosila na sebe do práce a sledovala ako na ne ľudia reagujú, či si ich vôbec všimnú,  ako sa mi nosia, čo  cítim keď ich mám na ušiach.  Či mi nevadia pri nosení rúška či respirátora, či sú pohodlné a pod.

              Farebnosť kamienkov som prispôbila tak aby si každá žena našla tie svoje farby ktoré jej ladia k šatníku alebo pleti, proste k jej štýlu. ♥

Vychádzala som však aj z pestrofarebnosti tejto nádhernej výšivky.

Obohatila som ich o pestrofarebné bižutérne kamienky, ktoré dodávajú týmto folk  šperkom punc výnimočnosti.

Pri tejto kolekcii som sa začala ešte viac vzdelávať ohľadom minulosti ako i súčasnosti výšivky krivou ihlou. Z každých zakúpených naušníc som si odložila pár Eur, ktoré som plánovala / vysnívala si / na nákup kníh či už novších alebo starších titulov. A tak sa moja zbierka rozrástla okrem krojov o ďaľšie zaujímavé a hodnotné publikácie o minulosti a súčastnosti tejto nádhernej tradície z Podpoľania.

Dozvedela som sa , že motívy výšiviek a ich ich variácie si ženy medzi sebou odovzdávali a navzájom sa inšpirovali,  a robia to tak dodnes. V mnohých rodinách i dnes nájdete vyšívané dečky, prehozy , ktorých motívy si už každá šikovnejšia vyšívačka prispôsobila svojmu oku a štýlu. Tie najzručnejšie sa stali vychýrenými a vyhľadávanými široko ďaľeko aj za hranicou svojho chotára. Boli to ženy dobrosrdečné, ochotné tomuto krásnemu remeslu priučiť aj iné aby sa tak tradícia posúvala z pokolenia na pokolenie.

Verím, že mnohým z Vás šperky z kolekcie Vďačnosť urobia radosť pri ich nosení a pripomenú krásu, jedinečnosť a lásku s ktorou tieto skvosty vyšívali a dodnes vyšívajú naše slovenské prastaré a staré mamy.

Na stene u starkej v kuchyni viseli kukučkové hodiny. Ticho v miestnosti pretkával zvuk tikania ručičiek. Vo vnútri v dome bolo v lete nádherne chladno. Sestry a bratranec Dušan so sesternicou Duškou behajú po vonku. Starká sedí na diváni číta bibliu, tik tak, tik tak a ja sedím za stolom a kreslím si tužkami ako ich starká nazýva. Neviem sa sa dočkať kedy vybehne z domčeka vtáčik a zaspieva svoju pieseň. Žmurknem na starkú a ona sa usmeje, a každá z nás pokračuje ďaľej vo svojej činnosťi. Tá radosť keď kukučka zakukala sa nedá opísať. Dodnes sa snažím precítiť čaro neobyčajno – obyčajných vecí a hľadám spriaznené duše, ktoré to cítia rovnako ako ja.