Mesiac: júl 2021

Prečo mali piráti v ušiach náušnice?

Je spoľahlivo známe, že piráti nosili náušnice – jasne to vidno na celoživotných portrétoch mnohých pirátskych osobností. Všeobecne až do 17. storočia nosili muži ušné šperky rovnako ako ženy a následne, keď mužské náušnice vypadli z módy na súši, niektoré konzervatívne komunity – vrátane pirátov – ich používali aj naďalej. Preto by nás nemalo prekvapiť, keď narazíte na zoznam pirátskeho majetku v historických dokumentoch, v ktorom sa spomínajú dva páry zlatých náušníc, alebo na čítanie v životopise piráta Williama Cobba z roku 1635 o jeho pomocníkovi poručíkovi Frangleyovi, ktorý „nosil prsteň v ľavom uchu“. Doteraz si členovia jednej zo španielskych rodín vážia pár náušníc, ktoré patrili ich predkom – pirátovi Roberto Cofresi y Ramirez de Arellano (1791–1825). Dôkazom pirátskej lásky k náušniciam sa stala aj jedna z pirátskych vlajok, takzvaná vlajka „Henryho Averyho“, na ktorej je z profilu vyobrazená známa lebka, ktorá má na sebe šál a náušnicu.

Aký je dôvod takej lásky k náušniciam?

O tomto existuje veľmi veľa hypotéz. Náušniciam sa pripisovali užitočné a magické vlastnosti: diera v ušnom lalôčku údajne zlepšovala zrakovú ostrosť a zachránila sa pred morskou chorobou, náušnica sa považovala za talizman proti vraku lode a slúžila ako minimálny kapitál, ktorý poskytol pohreb majiteľa podľa kresťanského obradu – v zemi, nie v mori. Zlatá náušnica by sa tiež mohla považovať za znak pre tých morských vlkov, ktorí prešli cez rovník alebo obkolesili mys Horn. Stručne povedané, pirátske korene moderného piercingu sú nepochybné.
Piráti, dávajúci si do uší dlhé masívne náušnice, dúfali, že tým dostanú talizman od vyšších mocností proti katastrofám, ktoré ich čakajú na mori. Už dlho bolo zvykom, že poverčiví námorníci takmer z celého sveta si zavesili novú náušnicu do ucha zakaždým, keď preplávali cez rovník.
Pre pirátov náušnica znamenala loď, ktorú zajal. Námorníci si nasadili náušnicu po prechode rovníkom. Takýto námorník mal právo beztrestne vyložiť nohy na stôl v prístavných krčmách.

Remeselnícky učni nosili náušnice od nepamäti. Mladíci, ktorí sa učili nejakému povolaniu sa nazývali tovariši. V skorších dobách putovali od mesta k mestu. V uchu pritom mali zlatú náušnicu so znamením svojho cechu. V minulosti sa jednotlivé profesie delili na cechy. Keď niekto z tovarišov umrel ďaleko od domova, smeli si pohrební zriadenci náušnicu vziať, ako vďak za svoje služby. V prípade, že jeden tovariš podviedol druhého, bola mu náušnica za trest vytrhnutá. Mal potom natrhnuté ucho. Dodnes keď niekto niekomu urobí nejakú neplechu, môže započuť vyhrážku:“ Natrhnem ti ucho!“

Roky som bola nepochopená.

Ak chcete sledovať príbeh a osudy jednej slovenskej rodiny ste na správnom mieste.

Modrotlačou nazývame indigom na modro farbenú látku zdobenú potláčaním vzorov pomocou takzvanej rezervy  – zmesi zamedzujúcej zafarbenie látky v mieste vzoru. Ako spôsob dekorovania látok zohrala významnú úlohu v slovenskej, rovnako ako európskej textilnej tradícii. Na naše územie sa táto technika dostala z Holandska a Nemecka v priebehu 18. storočia. Najskôr sa udomácnila v meštianskom prostredí. Do ľudového odevu a textilu prenikla v 19. storočí a rozvetvila sa do výnimočného bohatstva lokálnych podôb, prispôsobených vkusu vidieckych odberateľov, ktorí si modrotlač objednávali podľa vzorkovníc priamo v dielňach alebo kupovali na jarmokoch.V porovnaní s inými stredoeurópskymi krajinami bola na Slovensku ešte v polovici 20. storočia regionálna rozmanitosť modrotlačových vzorov, rovnako ako hustota výskytu modrotlačiarskych dielní, značná. Činných bolo vyše tridsať dielní, ktorých produkcia smerovala prevažne na vidiek, do oblastí, kde sa ľudia ešte obliekali do kroja. Spolu s postupným zánikom využitia modrotlače v odeve a interiéroch vidieckych domácností aktivita dielní postupne slabla. K procesu redukcie prispel aj zákaz súkromného podnikania, po ktorom dohľad nad produkciou modrotlače prevzali výrobné družstvá a hlavne Ústredie ľudovej umeleckej výroby, ktoré zohralo a podnes zohráva významnú úlohu v podpore výroby modrotlače. Spolupracuje s výrobcami a podporuje pokračovanie farbiarskej tradície aj v inovatívnych podobách moderného dizajnu.

Kolekcia Modrotlač Liptov

Ja som túto nádhernú tradíciu znovuoživila netradičnou formou a to návrhom a  výrobou drevených folk šperkov z kolekcie Modrotlač Liptov. Graficky detailne spracované pôvodné modrotlačové vzory drevených vzorníkov z Liptovskej Lúžnej mi bol predlohou pre vznik 2 variant nádherných slovenských šperkov. Tieto modrotlačové náušnice boli mojimi prvými navrhnutými a vyrobenými folk šperkami.

Hovorí sa, že nikto múdry z neba nespadol a i ja s pokorou musím priznať, že som sa o tradičnom odievaní na Podpoľaní musela veľa učiť a stále sa učím. Tradičný ženský odev na Podpoľaní má podľa zistených informácií niekoľko variant, avšak pre lepšiu orientáciu každému laikovi na začiatok pomôžu názvy jednotlivých súčastí. Tie sú základným kameňom pre ďaľšie spoznávanie osobitostí vývinu odievania pod Poľanou.

Ženský /dievčenský kroj pozostáva z týchto častí:

Stánka – spodný odev, ktorý tvorila jednoduchá časť volaná stanka alebo stan, z doma tkanej činovate. Siahala od podpozušia po pás a tesne obopínala hruď. Na pleciach ju pridržiavali dve plecnice z tzv. cigánskych tkaníc. Červeno biele stánky nosili dievčatá a mladé ženy. Staršie ženy a do smútku mali odeté čierno – biele stánky.

Oplecko – starodávna súčasť odevu, ktorej ženy a dievky venovali priam mimoriadnu pozornosť. Priam majstrovské diela zachované, mnoho krát zachránené len vďaka jednotlivcom ktorí v nich vidia hlbokú umeleckú ale i remeselnú hodnotu, ktorá sa nestratila v čase. Pri obliekaní oplecka sa najskôr rukávy vsunuli do brusliaka, a až potom sa oplecko oblieklo a ponaprávalo.

Foto vpravo: Záznamy (uetetnofolk.eu)

Brusliak / prusliak, živôtik / – krátky lajblík, živôtik bez rukávov prusliak sa obliekal na oplecko. Priliehal k telu, mal štvorcový výstrih a siahal tesne pod prsia. Zapínal sa na gombík alebo háčik, pripadne na viac gombíkov alebo ozdobnú sponku, alebo sa vôbec nezapínal. Prusliaky sa šili z rôznych najmä z kartúnu, kašmíru, hodvábu, glotu, zamatu, plyšu a podšívané boli plátnom. Jeho farebný stred sa zhovovoval z odlišného materiálu. Sviatočné prusliaky sa rôzne zdobili. Prusliaky na všedné nosenie boli z lacnejších látok a boli menej zdobené. Do smútku a staršie ženy nosili prusliaky čiernej farby.

Krodeľ – v tvare trojcípej šatky ktorý zahaľuje hornú časť hrude, prekríži sa cez prsia, vzadu na páse sa uviaže na jednoduchý uzol, ktorého konce sa preložia a nechajú sa splývať po sukni.

Sukňa a zástera

Čižmy čierne, vysoké, celokožené s tvrdou sárou 

Vydaté ženy nosili na hlave kápku / čepiec /.

Foto: Záznamy (uetetnofolk.eu) 

Čím viac vie národ, či jednotlivec o svojej minulosti a minulosti svojich predkov, tým viac môže byť hrdý na seba, na prácu prechádzajúcich pokolení. Ako som čoraz častejšie navštevovala Podpoľanie tým rástla moja hrdosť a láska k tomuto kraju. Túžila som ísť do hĺbky, podstaty a študovať nielen obdivovať tamojší ľudový odev. Preto i vďaka dobrým ľuďom a mojej rodine dnes viem, že základné súčasti ženského odevu Podpoľania sú:

 Stánka a spodňa

Oplecko

Prusliak / brusliak, prusľak /

Sukňa a zástera

 Kosička, krodeľ                                             

Za krásne fotky  v kroji ďakujem Danke Murínovej / Murínča fotí / a dievčatám Lenke a Lívii Jágerskej z FS Podpoľanec z Detvy a sesternici Michaele Malatincovej rodenej Kaličiakovej z Hriňovej Priehaliny, členke FS Hriňovčan.

Čierno biela foto dievčaťa s tradičným účesom je zo stránky Záznamy (uetetnofolk.eu)

Návrat ku koreňom v kolekcii POĽANA